Depistáž školskej zrelosti

Každoročne naše centrum realizuje depistáž školskej zrelosti u detí predškolského veku. Je tomu tak aj tento školský rok. Od novembra 2017 až do februára 2018 sa depistáže zúčastňujú deti priamo v materských  školách celého okresu Bytča. Hoci pri realizácii depistáže nepoužívame štandardizované testy, máme vytvorenú vlastnú batériu jednotlivých úloh. Opierame sa o teoretické východiská školskej zrelosti (školskej spôsobilosti), ako ju popisujú nasledujúci autori.

Školskú spôsobilosť definujú viacerí autori ako zrelosť somatickú, kognitívnu, pracovnú, emocionálnu a sociálnu. Matějček (2011) upozorňuje na dôležitosť biologickej zrelosti centrálneho nervového systému, ktorý podmieňuje schopnosť sústredenia, pracovnej výdrže, kontrolu impulzov, úroveň hrubej motoriky a zrelosť jemnej motoriky. Valachová (2009) hovorí o „školskej spôsobilosti“ ako o komplexnom jave integrujúcom pojmy „zrelosť“ a „pripravenosť“ vo vzájomnej súčinnosti, pričom je potrebné rozlišovať medzi schopnosťami a zručnosťami, ktoré dieťa dosiahne v procese zrenia alebo takými, ktoré dosiahne vďaka vplyvu prípravy a nácviku pod vedením inej osoby. Podľa Švancarovej a Kucharskej (2001) je pre školskú úspešnosť veľmi dôležitá psychická zrelosť dieťaťa a zahrňuje niekoľko faktorov: rozumovú vyspelosť (pamäť, predstavivosť, pozornosť, vedomosti, matematické predstavy, kategorizácia v myslení atď.), zrelosť zmyslových funkcií (zrakové, sluchové vnímanie a rozlišovanie), vizuomotorickú koordináciu, grafomotoriku,  reč (obsahovú aj formálnu úroveň), hrubú a jemnú motoriku.

Naše centrum zameriava depistáž školskej zrelosti na mapovanie špecifických oblastí vývinu detí v predškolskom veku priamo v prostredí MŠ. Má skríningovú úlohu a jej cieľom je poukázať na potrebu stimulácie dieťaťa. S deťmi pracujeme v skupinkách (3-6 detí) a zároveň individuálne konzultujeme s pedagógmi MŠ. Potom majú rodičia detí možnosť individuálnej konzultácie v našom centre. Depistáž nemá charakter posúdenia alebo zváženia odkladu povinnej školskej dochádzky ako samotné vyšetrenie (diagnostika) školskej zrelosti. Jej hlavným cieľom je zachytiť u dieťaťa nezrelosť v niektorých už spomínaných oblastiach, ktoré je potrebné pred nástupom do školy rozvíjať - stimulovať. Odborní zamestnanci (psychológ a špeciálny pedagóg) nášho centra ponúkajú možnosti na intenzívny rozvoj daných oblastí u dieťaťa - stimulačné programy po dobu 3 až 6 mesiacov, resp. pred prípadným zvážením potreby odborného vyšetrenia školskej zrelosti. Včasná identifikácia takýchto detí pomôže k optimalizácii prípravy k zaškoleniu a zníži tak riziko odkladu povinnej školskej dochádzky.

Depistáže sa môžu zúčastniť aj deti, u ktorých sa uvažuje o predčasnom zaškolení v budúcom školskom roku, resp. sa javia nadpriemerné rodičom alebo učiteľom MŠ.

Spracovala:  Mgr. Katarína ŠKOTTOVÁ, psychológ CPPPaP Bytča

Zdroje:

Manuál pre realizáciu depistáži v MŠ, G.Lieskovjanská, MPC Prešov, 2014

Praxe dětského psychologického poradenství, Z.Matějček, Praha: Portál, 2011

Pedagogická diagnostika v MŠ, D. Valachová, MPC Bratislava, 2009

Test rizika poruch čtení a psaní pro rané školáky, D. Švancarová a A. Kucharská, Scientia: Praha, 2001

Dětská klinická psychológie, P. Říčan,D. Krejčírová a kol., Praha: Grada, 1997

„Záložný plán“

V našom Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie sa v dvojtýždňových intervaloch stretávame na skupinových stretnutiach určených pre chlapcov II.stupňa základnej školy, ktoré sme nazvali „Záložný plán“. Prečo práve „Záložný plán“? Máme tu veľa pravidiel, staviame si „hranice“ a ešte je tu ten „mainstream“, termín, ktorý sa začal používať pre označenie prevládajúceho spoločenského konsenzu a výberu v kultúre, v umení, vo výchove, vo vzdelávaní a v názore na spoločenské dianie. A to všetko je potrebné vedieť úspešne zdolávať. Základom skupinových stretnutí je uvedomenie si potrieb a dôležitosti určovania hraníc/pravidiel (v správaní, v domácom prostredí, v škole,...). Učíme sa pracovať s logickými následkami (alebo ich aspoň budeme poznať), ktoré sa automaticky spájajú s porušením stanovených hraníc/pravidiel. Väčšina detí sa z dôsledkov poučí, no len vtedy, pokiaľ má možnosť vyskúšať si aj svoje zlé rozhodnutia „na vlastnej koži“. Skupinové stretnutia majú tiež určené hranice (a malo by to tak byť aj inde - doma, v škole, ...), no snažíme sa pri reakciách na dieťa vyvarovať rovine vágnej a reagovať v rovine osobnej. Pred riešením konfliktných situácií je výdatnou pomocou kladenie nepriamych otázok. Otázka „Prečo si to urobil?“ je vždy lepšie spracovaná v podobe „Zaujímalo by ma, či ty sám vieš, prečo si to urobil“. Pri riešení akéhokoľvek problému je pre nás dôležité, že zdvorilosť sa spája s úctou a rešpektom k dieťaťu, nie s dogmatickým presadzovaním sociálneho postavenia (na ktoré deti nevedia reagovať). Jeden zo spôsobov, ako si vybudovať úctu a rešpekt (nie len v rámci skupinových stretnutí) je moment, keď budeme tieto hodnoty sami deťom „dokazovať“. Vznik skupinových stretnutí tkvie v poznaní, že dnešná (tolerantná) výchova ničí deťom hodnoty. Prichádzame na to, že zhovievavosťou vo výchove v mnohých prípadoch nekráčame správnym smerom. Deti, ktorým (nie len rodičia) nevymedzili hranice, majú problémy so sebaovládaním, chýba im motivácia, disciplína a zodpovednosť. Vidia len svoje potreby a k svojmu okoliu sú často ľahostajné. „Dnešné“ deti rozhodujú o všetkom. Rozhodujú o tom, kedy pôjdu spať, čo si vezmú k jedlu, ako dlho sa budú hrať na rodičovskom smartfóne, kedy si urobia úlohy do školy, ... . Vyrušujú, „skáču“ aj cez naše upozornenie do reči, očakávajú, že budú vždy centrom diania a ak nie sú veci podľa ich predstáv, zlostia sa, hnevajú, trucujú, ... . Tak ako nie je dobrý neprimeraný počet zákazov a príkazov, nie je správna ani nadmiera voľnosti, čo je ale žiaľ dnešným trendom. A že toho majú deti veľa? Hm, venujú sa častokrát iba škole a krúžkom. Domácnosť už ostáva len na rodičoch. „Rodičovským materiálom“ sa stáva použitý riad z obeda, vysávač, plný kôš v kuchyni, dokonca aj prach na poličke v detskej izbe nepatrí osobe, ktorá izbu užíva, oblečenie len tak pohodené s pár dňovou arómou začína mať visačku „mama, otec odprac ma“. Prečo je dôležité, aby aj dieťa doma utrelo riad, vynieslo kôš alebo si len upratalo svoje veci? „Samozrejme, že to za ne urobí každý rodič rýchlejšie a lepšie“. Lenže potrebujeme deti za niečo aj pochváliť! A to je tá príležitosť. Len tak dieťa vie, že je v domácnosti „platným členom“ a bude tým pádom aj spokojnejšie. Obsah skupinových stretnutí sa snaží ukázať deťom, že ich vnímanie detskej slobody, to nie je len nekonečné blúdenie po uliciach. To je splnenie si povinností - úloh do školy a „úloh“ v domácnosti. Potom si už dieťa robí, čo chce a do toho už nie je potrebné zo strany rodičov príliš zasahovať.

No preto, aby sa nestalo to, o čom hovorí vo svojej kresbe na začiatku článku Iránsky autor komiksov Mana Neyestani, by sme nemali zabudnúť, že deti nemôžeme stvárňovať len podľa svojej vôle, musíme ich milovať a vychovávať tak, aby vedeli všetky nástrahy a sociokultúrne zmeny v spoločnosti úspešne prekonávať.

spracoval: Miroslav Martončik, špeciálny pedagóg CPPPaP Bytča

Rozvoj prosociálneho správania u žiakov 1.stupňa ZŠ

V mesiaci február sme sa už po štvrtýkrát stretli spolu s vychovávateľkami zo ŠKD ZŠ Ul. mieru v Bytči, aby sme spoločne, nielen teoreticky, ale i formou zážitkových aktivít pomohli skvalitniť ich odborné kompetencie. V rámci našich stretnutí mali možnosť vyskúšať si mnoho aktivít, ktoré môžu realizovať s deťmi v ŠKD na rozvoj ich prosociálneho správania. Venovali sme sa tiež niektorým problémom z praxe, možnostiam rozvoja emocionálnej inteligencie u detí, či zásadám nenásilnej komunikácie. Podrobnejšie sme sa zamerali na pocity, potreby u detí, komunikačné zlozvyky i zručnosti. Zážitkové aktivity v daných témach mali pre každého nielen odborný, ale sebaskúsenosťou i osobný prínos.

 

 

Obchodovanie s ľuďmi

V mesiaci marec 2018 sme realizovali na Strednej odbornej škole podnikania Sasinková v Žiline preventívnu aktivitu zameranú na problematiku obchodovania s ľuďmi. Tejto problematike sa venujeme na základe spolupráce s úradom Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM), ktorý pôsobí intenzívne v oblasti prevencie obchodovania s ľuďmi v Slovenskej republike od roku 2003. Od tohto roku dochádza k meniacim sa trendom v nábore, účeloch obchodovania, či typológii identifikovaných obetí. Obchodovanie s ľuďmi je príliš výnosným zločinom na to, aby sa ho podarilo v dohľadnej dobe plne eliminovať. O to dôležitejšia je prevencia a dôsledná práca s najohrozenejšou skupinou obyvateľstva – mladými ľuďmi. Preto aj naše preventívne aktivity realizujeme so študentmi stredných škôl, z ktorých niektorí odchádzajú cez prázdniny pracovať do zahraničia, príp. si budú prácu mimo Slovenskej republiky hľadať po skončení navštevovanej strednej školy.

Počas vyučovania sme sa vyššie spomenutej problematike venovali nielen v rovine teoretickej, ale aj praktickej. Na začiatku stretnutia sme si vysvetlili základné pojmy spojené  s obchodovaním s ľuďmi a následne sme pozornosť zamerali na oblasť prevencie. Prostredníctvom práce v skupinách sa študenti zamysleli nad výhodami, či nevýhodami práce na Slovensku a v zahraničí. Spoločne sme taktiež analyzovali rôzne typy inzerátov ponúkajúcich prácu a diskutovali o ich dôveryhodnosti. Simulovali sme priebeh pracovného pohovoru v rámci náboru zamestnancov pracovnej agentúry pre prácu v zahraničí. Študenti si mohli prakticky vyskúšať kladenie otázok, ako aj získavanie potrebných informácií o danej pracovnej pozícii. Súčasťou našej preventívnej aktivity je aj sledovanie filmu 0800 800 818, ktorý na pozadí štyroch príbehov obetí pomáha študentom rozpoznať signály obchodovania s ľuďmi, pochopiť mechanizmus obchodovania a minimalizovať riziká v ich životoch. Naše stretnutie sme ukončili poskytnutím informácií dôležitých pre bezpečné vycestovanie do zahraničia – dôležité telefónne čísla v zahraničí, doklady a veci, ktoré by sme si mali zobrať so sebou, ako aj núdzové kontakty v prípade potreby.

 

Spracovala: PhDr. Jana Michaláková, psychológ CPPPaP

Žiacka KNIŽKA

Deti nosia zo školy nielen známky či pochvaly ale aj poznámky. Niektoré sú neškodné a iba informujú rodičov - o pripravovaných akciách, stretnutí s osobnosťou mesta, zbere odpadu, upratovaní školy, o prázdninách, výnimočnom riaditeľskom voľne, o výletoch, o skladaní sa na triedny fond a podobne. Iné sú však trochu nepríjemné. Otázkou je, či poznámky pri výchove dieťaťa pomáhajú alebo skôr škodia.

Či sa nám to páči, alebo nie, poznámky narobia niekedy viac škody ako úžitku.

V poznámke, ktorá dieťa karhá sa rodič dozvedá, že jeho dieťa vyrušuje, bije spolužiakov fľašou po hlave, ohadzuje sa jedlom, pľuje na podlahu, odvráva pedagógom či fajčí na záchode. Takáto poznámka ale vzniknutú situáciu nevyrieši. Skôr to môže mať opačný efekt a vyvolať u rodiny mrzutosť.

Niekedy obsahuje poznámka informáciu s priloženou otázkou - dieťa sa nesústredí a pýtame sa, či sa nesústredí aj v domácom prostredí. No efektnejšie a rodičom bližšie by bolo porozprávať sa a dohodnúť si stretnutie s odborníkom, ktorý s dieťaťom bude pracovať na odstránení, alebo minimalizovaní negatívnych prejavov. Nemôžme ale očakávať, že upozornenie alebo poznámka zapísaná do žiackej knižky to vyrieši.

Poznámky sa neúspešne snažia byť výchovným prostriedkom. Ich pôvodný význam bola výmena informácií medzi rodičom a učiteľom. Informatívna funkcia poznámky plní túto funkciu medzi školou a rodinou. V niektorých školách zaviedli na komunikáciu s rodičmi denníky.

Je možné, že pedagóg to s poznámkami môže myslieť dobre, ale efekt je častokrát opačný. Dieťa, ktoré nosí zo školy len 4ky a 5ky s poznámkami ako „bonusom“, tak pre neho sú takéto poznámky len riadok v knižke, v podstate si ich ani nevšíma.

Poznámka môže rovnako tak žiaka, ktorý má ambície niečo dosiahnuť aj demotivovať a sklamať.

Pravdou je ale aj to, že pedagógovia majú čím ďalej tým menej možností na to, aby bojovali s nevhodným správaním žiakov. Kým autorita pedagógov v školách klesá, agresivita niektorých žiakov výrazne stúpa. Pedagógovia nachádzajú stále menej možností, ako deti potrestať.

Niekedy môže pomôcť „zmluva s rodičom“. Nejde o žiadnu právnu zmluvu, je dobrovoľná a možno by mohla napriek tomu prinášať dobré výsledky. Zmluva sa môže týkať povinností dieťaťa, ale aj rodičov a pedagógov pri hľadaní zlepšenia učenia a správania. Súčasťou je mnohokrát aj školský poriadok, ktorý by mal jasne vymedzovať kódex správania v škole.

A záverom je dôležité si uvedomiť, že poznámka nie je trest. Ak aj rodič považuje poznámku v žiackej knižke za trest je to veľmi nesprávne. Záznam v žiackej knižke by mal obsahovať len súhrnnú informáciu pre rodiča o skutku, ktorý sa stal (keď už si inak nemôžeme pomôcť) a rovnako tak ako prebehlo riešenie, prípadne ošetrenie situácie z ktorého by sa dieťa malo poučiť. Nemôžeme prenášať skutok z prostredia školy na domáce prostredie otvorený a očakávať od rodiča, že niečo čoho sa nezúčastnil a stalo sa v prostredí školy aj ošetrí.

Základným problémom školstva postupne nebude vzdelávanie, ale výchova a riešenie problémov v správaní žiakov ale aj ich rodičov. Možno by stálo za isté vynaloženie námahy aj prepracovanie školských organizačných poriadkov, ktoré sú u nás veľmi formálne, pričom by sme v nich uviedli pravidlá, odmeny, tresty, práva a povinnosti. Najväčšou zmenou by malo prejsť samotné vzdelávanie, aby sme sa vedeli vyvarovať podnetom, ktoré predkladáme pred dieťa a ktoré môžu vyvolávať agresiu a naopak učiť ich empatii, otvorenosti a akceptácii.   

spracoval: Miroslav Martončik, špeciálny pedagóg CPPPaP Bytča