Sebapoškodzovanie

Sebapoškodzovanie - fenomén, ktorý trápi už aj deti

Sebapoškodzovanie, inak odborne nazvané aj automutilácia je akt fyzického násilia, ktoré človek spôsobuje sám sebe. Ide o vyjadrenie psychickej bolesti s pomocou bolesti fyzickej. Zámerné sebapoškodzovanie obyčajne začína v adolescencii vo veku od 13 do 19 rokov, môže pokračovať vo vyššom veku a jeho intenzita zvyčajne variuje v rôznych obdobiach. Viaceré odborné štúdie poukazujú na to, že väčšina dospievajúcich sa začala sebapoškodzovať vo veku 12 až 15 rokov, pričom ich konanie má tendenciu opakovať sa.

Mladí ľudia si väčšinou ubližujú rezaním (sklom, žiletkou, strúhadlom, nožom, zrkadielkom), pálením (cigaretami, zápalkami...), pichaním sa špendlíkmi (najmä pod kožu rúk, nôh, pod nechty...), škriabaním sa až do krvi, bitím seba (udierajú si ruky, hlavu, stehná..). Jednotlivci najčastejšie využívajú iba jeden spôsob sebapoškodzovania. Vo všeobecnosti sa viac sebapoškodzujú dievčatá a  častými príčinami, ktoré ich vedú k tomuto správaniu sú napr. predchádzajúce skúsenosti kamarátov a rodinných príslušníkov so sebapoškodzovaním, zneužívanie drog, depresia, anxieta, impulzivita a nízke sebavedomie. U chlapcov medzi častejšie príčiny patrí predchádzajúce suicidálne správanie kamarátov a rodinných príslušníkov, zneužívanie drog a nízke sebavedomie. Mladí ľudia sa často krát nachádzajú v náročných rodinných pomeroch - rozvod rodičov, choroba v rodine, či boj rodičov cez deti, príp. boj o deti po rozvode, nedostatok financií. Aj tieto spomenuté situácie sa môžu stať spúšťačmi sebapoškodzujúceho správania.

Mladí ľudia spočiatku dôkazy sebapoškodzovania na svojom tele dômyselne ukrývajú (pod dlhé rukávy trička, mikiny – aj v lete, pod dlhé nohavice). Rodičia by mali sústrediť svoju pozornosť na nevysvetliteľné rany na predlaktí, ramenách a nohách. Rezy majú často krát podobu ,,lineárnych priamok“, paralelných umiestnených pri sebe, pripomínajú tzv. ,,rebrík“. Niektorí dospievajúci si ,,vyrezávajú“ písmená alebo slová. Signálom, že ide o zámerné sebapoškodzovanie môže byť aj to, že je to na ruke, ktorou dieťa nepíše. Niektoré rany vyzerajú skôr ako poškriabanie, nie porezanie. Po odhalení jaziev na tele, napr. zo strany rodičov si nachádzajú iné miesta na svojom tele, ktoré zvyčajne rodičia nekontrolujú, napr. vnútorná strana stehna, brucho, prsia a pod.

 Mladí ľudia sa sebapoškodzovaním dostávajú do kolobehu, ktorý je podobný ako pri návykových látkach - potrebujú to, čo im ubližuje. Na jednej strane túžia, aby dospelí prišli na to, že si ubližujú a pomohli im. Na druhej strane, ak neznesiteľnosť pocitov napätia, beznádeje a zúfalstva narastá a opäť tu nie je nikto, kto by im pomohol, príp. sa boja, aká by bola reakcia dospelého, vznikajúce napätie a bolesť ventilujú sebapoškodzovaním. Spôsobením si bolesti dôjde k úľave, ktorú však onedlho vystriedajú výčitky z toho, že ublížili a pocity hanby (že to neviem ináč, ale aj hanba za to, ako bude vyzerať moje telo) a znova narastá napätie. Opakovaním tejto činnosti sa z „riešenia“ stáva zvyk uvoľniť napätie násilným, sebapoškodzujúcim spôsobom.

Ak si dieťa ubližuje, samé si s prežívanou situáciou zvyčajne nedokáže poradiť. Už skutočnosť, že k tomu došlo je signálom, že dieťa v určitom zmysle (najmä po citovej stránke) stráda. Rodičia majú pre dieťa aj v období dospievania neoceniteľný význam. Tento vzťah medzi rodičom a dieťaťom je ale komplikovaný: na jednej strane je mladý človek neuveriteľne kritický voči rodičom, hnevá sa, má dojem, že mu nerozumejú, súdi ich. Na druhej strane potrebuje stále ich blízkosť a oporu. Mnoho rodičov kritičnosť a súdenie ich detí odradí. Pubescenti sú nadmerne zraniteľní a citliví, čo však málokedy vyjadrujú navonok. Omnoho viditeľnejší a častejší je u nich hnev. Aj preto je pre rodičov ťažké sa im priblížiť. Mnohí rodičia sa cítia v puberte svojich detí nahnevaní a správanie detí ich často uráža a zraňuje. O to náročnejšie je to v prípade, keď sa dieťa poškodzuje. Už aj tak zranené a opustené vnútro hľadá podporu, emocionálnu rovnováhu a stálosť. Pre hľadanie emocionálnej rovnováhy a podpory je dôležité, aby bol rodič sám v tomto smere vzorom. Deti napodobňujú spôsob, akým zvládame život a náročné životné situácie my, dospelí. Ak sami nezvládame svoj život a emócie, ak je náš život jeden veľký chaos, ak je rodič často nešťastný a nespokojný so svojou životnou situáciou, vzťahmi, dieťa si vytvorí záver, že si musí so svojou situáciou poradiť samé. Naučí sa, že život je ťažký a nezvládnuteľný a túto emocionálnu náročnosť sa snaží ustáť tým, že si ublíži. Dôjde tak k situácii, že dieťa nehľadá u rodiča podporu, dieťa sa naňho neobracia s tým, aby mu dospelý pomohol problém vyriešiť, ale dieťa chráni dospelého. Často dôjde k výmene rolí – z dieťaťa sa stáva rodič, rodič hľadá ochranu u dieťaťa.

Ako zareagovať, keď zistíte, že sa Vaše dieťa sebapoškodzuje?

Ak rodičia problém spozorujú, mali by sa sústrediť predovšetkým na otvorenú komunikáciu so svojim dieťaťom, dať najavo empatiu, ktorá však neznamená úplnú akceptáciu, súhlas s jeho konaním. Mali by ostať pokojní, nemali by reagovať hystericky, agresívne.

Cieľom rozhovoru je zhodnotiť situáciu na základe priamych otázok, pokúsiť sa hľadať príčiny jeho konania. Deti s takýmito problémami majú tendenciu klamať, vyhovárať sa, že poranenie im spôsobilo domáce zviera, oškreli sa na tréningu a pod. Sebapoškodzujúci sa jednotlivci sa obávajú reakcie okolia a najmä rodičov.

Dieťa so sebadeštruktívnym správaním nemôžeme odsudzovať. Snahou každého dospelého, ktorý s ním prichádza do styku, by malo byť vylúčenie rizika opakovania neadaptívneho správania. Je potrebné, aby sa rodičia o dieťa zaujímali - pýtajte sa, ako sa deti cítia, čo prežili v škole a pod. Taktiež je nevyhnutné, aby sa rodičia zamysleli nad tým, či oni samy nejakým spôsobom neprispievajú k záťažovej situácii, v ktorej sa dieťa nachádza, napr. rozvod v rodine a pod.

Súrodencom vysvetlite, čo sa deje a zrozumiteľne im tiež povedzte, že brat alebo sestra sa nechce zabiť. Z toho totiž mávajú súrodenci veľký strach. Ak sa stupňuje intenzita sebapoškodzovania, je potrebné navštíviť odborníka. Psychológ by mal problém adekvátne posúdiť, prípadne sám ,,posunúť“ do rúk pedopsychiatra a ten zvolí adekvátnu liečbu, najčastejšie psychoterapiu, farmakologickú liečbu, prípadne podľa závažnosti hospitalizáciu a následnú liečbu v nemocnici.

                                 Spracovala: PhDr. Jana Slašťanová, psychológ CPPPaP Bytča

 

Zoznam bibliografických odkazov

KRIEGELOVÁ, M. (2008): Záměrné sebepoškozování v dětství a adolescenci. Praha: Grada

Publishing, 2008. 174 s. ISBN 978-80-247-2333-4

PLATZNEROVÁ, A. (2009): Sebepoškozování. Praha : Galén, 2009. 159 s. ISBN 978-80-

7262-606-9

ŠPATENKOVÁ, N. a kol. (2004): Krízová intervence v praxi. Praha : Grada. 1. vyd. 2004.

200 s. ISBN 8024705869